Keďže atletická chôdza patrí k najúspešnejším slovenským športovým disciplínam , bolo by asi dobré dozvedieť sa niečo o tomto vo svete mimoriadne populárnom športe. Jednou zo základných motorických zručností, ktoré si človek osvojuje v rannom detstve, je chôdza. Chôdza sprevádza človeka po celý život, ako najzákladnejší a najprirodzenejší spôsob premiestňovania sa vlastnými silami. Je to jedna zo zručností, ktoré človek nadobúda v prvom roku života a s rôznymi obmenami ju vykonáva pravidelne až do konca života. Z tejto činnosti je odvodená aj jedna z najstarších atletických disciplín – atletická chôdza. Dnes je chôdza aj veľmi obľúbenou formou rekreačného športu a športu pre zdravie, keď napríklad už pri 10 km chôdze možno schudnúť 1 kg (Glesk – Harsányi, 1994).

M. Lipták (1995) charakterizoval atletickú chôdzu ako cyklickú vytrvalostnú disciplínu. Základný pohybový cyklus je dvojkrok, ktorý pozostáva z dvoch jednooporových a dvoch dvojoporových fáz. Podľa pravidiel atletiky zachováva pretekár nepretržitý kontakt s podložkou.

Od bežnej chôdze sa líši predovšetkým vystretou oporovou nohou, panva sa vysúva na stranu oporovej nohy, hlava a trup zachovávajú vertikálnu polohu, paže pracujú ako pri behu na dlhšie vzdialenosti. Pretekári dosahujú priemernú dĺžku krokov 105 - 130 cm a frekvenciu 180 - 200 krokov za minútu.

Na 42. kongrese IAAF v Seville 18. 8. - 19. 8. 1999 bola definovaná atletická chôdza (pravidlo 230) takto: „Atletická chôdza je premiestňovanie krokmi, pri ktorom sa udržiava stály kontakt s podložkou (viditeľný bez použitia videotechniky) (Polozkov, 2000). Oporová noha musí byť bezpodmienečne napnutá (t. j. nepokrčená v kolene) od okamihu prvého kontaktu so zemou až do okamihu, keď je v zvislej polohe (Moc, 2002)“.

To sú základné definície chôdze, ale pre laika je najdôležitejšia odpoveď na otázku, kedy je to ešte chôdza a kedy je to už beh. Odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá, aj keď diváci napríklad pri televíznych prenosoch dostávajú často neodborné a skreslené informácie, pretože porušenie pravidiel o chôdzi a beh nie je to isté.

K týmto nedostatkom sa dá pripojiť snáď len názor najúspešnejšieho chodca histórie, Poliaka Róberta Korzeniowskeho, že chôdza je ako politika - každý má pocit, že tomu rozumie, ale v skutočnosti o tom veľmi málo vie. Obrázok 1 by mal napomôcť vyjadreniu najväčších rozdielov medzi behom a chôdzou. Na obrázku je plnou čiarou označený pohyb dolných končatín chodca a prerušovanou čiarou pohyb dolných končatín bežca, pričom dĺžka končatín u znázorneného jedinca je 90 cm a dĺžka kroku je 110 cm. Tenkou čiarou je znázornená dráha ťažiska. Ako vidno plná tenká čiara má počas chodeckého kroku vrchol v 2 bodoch (počas kroku klesá), naopak, prerušovaná tenká čiara znázorňujúca dráhu ťažiska bežca, má jeden vrchol (počas kroku stúpa).

Obrázok 1
Základné rozdiely medzi behom a chôdzou z pohľadu biomechaniky (pri ideálnom postavení)

Z predchádzajúcej vety jasne vyplýva, že pri behu je presun ťažiska jednovrcholový a pri chôdzi dvojvrcholový, čo je najpodstatnejší rozdiel medzi behom a chôdzou (okrem vystretého kolena od dokroku až do vertikálnej fázy). Teda pretekári, ktorí porušujú pravidlá o chôdzi, zväčša nebežia, ale zjednodušene povedané nejdú podľa pravidiel. A to by si mali uvedomiť najmä odborníci, ktorí si často tieto pojmy zamieňajú, čo občas vyvoláva iné s tým súvisiace nejasnosti.

Kineziologická charakteristika atletickej chôdze

Chodecký krok je fylogeneticky najstarším pohybovým stereotypom, typickým pre lokomóciu človeka vzpriameného. Tento striedavý rytmický pohyb je charakteristický fázou opory, stojnou a kročnou fázou, ako i fázou kmihovou a švihovou. Odraz vzadu uloženej dolnej končatiny zabezpečuje m. triceps surea, ktorý ju prenáša do kmihu, kedy dochádza ku kontrakcii mm. ischiocrurales.

Stehno sa vplyvom gravitácie vracia do vertikálnej polohy. Súčastne dochádza k extenzii nohy sťahom m. tibialis anterior.

S postupnou flexiou bedrového kĺbu vyvolávanou kontrakciou m. rectus femoris, m. ilipsoas a m. tensor fasciae latae sa preťahuje ischiokrurálne svalstvo a dochádza k vyrovnaniu. Kolenný kĺb flektuje tým viac, čím viac flektuje bedrový kĺb, tým je zabezpečený kontakt s podložkou.

Počas opory sa po priložení päty na podložku kontrahuje m. glutaeus maximus a extenziu bedier podporuje mm. adductores et ischiocrurales. Dokrok nohy aktivuje m. tibialis anterior a pritlačením chodidla na podložku preberá m. triceps surae s kontraktačným maximom v okamihu priloženia metatarzov k podložke.

Stabilitu kolena zabezpečuje m. quadriceps a m. tensor latae cez tractus iliotibialis. Úplné ukončenie extenzie bedier zaisťuje m. glutaeus maximus et mm. ischiocrutales, extenziu kolena m. quadriceps femoris a plantárnu flexiu nohy m. triceps surae a ostatné flexory nohy (Kučera – Dylevský a kol, 1999).

Autori: Martin Pupiš a Peter Korčok